História

Staršie dejiny Oravy.

Stredoveké osídlenie Oravy sa obmedzovalo predovšetkým na okolie rieky Oravy a jej prítokov. Keďže pôda tu bola nehostinná a drsné klimatické podmienky spôsobili, že z tohto obdobia máme málo písomných zmienok. Najstaršie písomné zmienky o obciach a osídlach sú až z 13. storočia. V tom čase boli všetky osady kráľovským majetkom. Správnym centrom bol Oravský hrad. Plnil funkciu pohraničnej pevnosti. Najväčší počet osád na Orave vznikol v 16. storočí na valaskom práve. Prví osadníci – valasi, nemuseli platiť krajinské dane a boli oslobodení aj od ostatných poddanských povinností. Namiesto toho vykonávali strážnu službu na cestách alebo hraniciach. Valasi sa sústreďovali okolo salašov. Takto spolu hospodárilo aj viacero rodín. Najbohatší z nich zakladali nové osady a podľa výsad valaského práva sa stávali šoltýsmi. Thurzovci, vlastníci a správcovia Oravskej stolice /komitát/ dávali obyvateľom nových osád dvanásťročnú lehotu na osídlenie určitého územia, teda aby ho vyklčovali, postavili si obydlia a dopestovali úrodu. Z toho možno s určitosťou posúdiť, že Vavrečka vznikla okolo roku 1588. Až po uplynutí stanovenej lehoty im boli určené peňažné, naturálne a robotné povinnosti voči zemepánovi i štátu.

V roku 1600 vydal Juraj Thurzo listinu, ktorá upravovala šoltýske práva a hranice chotára novej osady. Píše sa v nej: „ Medze chotára osady Sigmondka idú  od východu od hôľ, zvaných Sigmondka.“ S týmto názvom sa stretávame viackrát aj v roku 1590 pri stanovení hraníc Štefanova a Ľavkova. Uvádza sa, že sú na tom mieste klčoviská, z čoho možno posúdiť, že sa klčoval les pre novú osadu. Nová dedina teda názov Žigmondka alebo Žigmundka. Prví osadníci „ coloni valachale“ pochádzali z okolitých dedín: Štefanova, Ústia, Slanice, Námestova.

17. storočie

V novej osade Žigmondka boli stanovené presné chotárne hranice, aby nedochádzalo k susedským sporom, stanovení boli dediční šoltýsi. V roku 1605 bola osada vypálená  Bočkajovými hajdúchmi. Obyvatelia, ktorí prežili ušli do hôr. Neskôr, keď hajdúsi odišli, osada bola postavená bližšie smerom k Námestovu. Obyvatelia sa zaoberali hlavne chovom oviec. V roku 1615, keď dal Juraj Thurzo obyvateľom do užívania hoľu Plšetnicu, chovali na nej 200 oviec, celkovo 700 oviec. V dedine sa začal používať aj nový názov Vavrečka, podľa prvých osadníkov Vavreckých. Od roku 1609 sa v písomnostiach obec spomína iba ako Vavrečka. Prvým richtárom sa stal Ján Slepka, ale jeho synovia podľa názvu Vavrečka zmenili svoje meno na Vavreckí. V obci bol postavený mlyn, ktorý patril medzi významné stavby počas celých stáročí. Aj v súčasnosti sa miesto, kde kedysi stál mlyn Romana Vavreckého volá „ pri Starom mlyne“. V tom období mala Vavrečka päť sedliackych ralí: Kováčovu, Maximikovu, Mrázovu, Debnárovu, Matejovu. Povinné dávky sa vyberali 24.apríla, 21.júna, 29.septembra a 25. decembra. Dávky vyberal richtár s pomocníkmi. Podľa rozpisu, za každú raľu museli odovzdať štyroch baranov, jedno teľa, 15 sliepok, 5 husí, 50 vajec, 7 jarabíc, 5 kuních kožušín alebo 5 dukátov. Dôležitou povinnosťou bolo zúčastňovať sa na opravách hradu. Pri malej úrodnosti pôdy sa dá vypočítať, ako to muselo obyvateľov Vavrečky zaťažovať. V druhej polovici 17. storočia sa situácia ešte zhoršila, bola veľká neúroda následkom nepriaznivého počasia a navyše dedina bola vypálená. Z 5 ralí boli osídlené iba 2. Počas týchto rokov boli viackrát vypálené takmer všetky hornooravské obce. Rabovali ich kuruci – povstalci, ale aj labanci – príslušníci cisárskeho vojska. Jedinú istotu mali obyvatelia iba v horách. Poskytli im ochranu, kurivo i biedne živobytie z lesných plodov.

18. storočie

V tomto období mali v moci najvyššie funkcie v župe Erdódyovci. Vyvíjali značné úsilie o povznesenie regiónu. Vo Vavrečke hospodárilo 39 gazdovstiev so 195 obyvateľmi. Následné „ zamrznuté roky“ v 1715-16 spôsobili hladomor. Veľmi neskorá jar, studené leto a už v auguste napadnutý prvý sneh spôsobili, že obyvatelia úrodu zberali ešte zelenú. Ľudia, hlavne deti následkom toho umierali na červienku. Dobytok hynul následkom podvýživy. Ľudia masovo odchádzali smerom na juh, kde podnebie nebolo také kruté. 

V roku 1774 bol zrušený systém dedičných richtárov. Zaviedol sa systém každoročne voleného richtára. Richtár zastupoval obec pred vrchnosťou, zodpovedal za dodržiavanie vyhlášok a nariadení, súdil, pokutoval aj trestal v menších sporoch. Richtár bol v obci volený z troch kandidátov, ktorých určilo panstvo. Pri výhradách panstva musel richtár funkciu okamžite zložiť a bol volený nový richtár. Zvolený richtár pri nástupe do funkcie skladal takúto prísahu:

 „ ...Ja prisahám Bohu otcovi, Bohu synovi, Bohu duchu svätému, nerozdielnej Trojici svätej, Preblahoslavenej Panne Márii i všetkým božím svätým, že ja za richtára obce Vavrečka vyvolený, pokiaľ budem v tejto službe zotrvávať, chcem a zaväzujem sa všetky jako skrz slávnu stolicu, tak aj skrz slávne panstvo vydané rozkazy pilne a spravodlivo vždy vykonať a vyplniť. Nie ináč aj vo všetkých obecných dôchodkoch, alebo prácach, ktoré na mňa zverené budú, bez všetkého ohľadu na priateľstvo, švagorstvo, kmotrovstvo, susedstvo, zisk, dary, prosby, nenávisť, a akýkoľvek iný svetský ohľad a príčiny so všetkou možnou usilovnosťou pokračovať, vyše naloženej ale miery a povinnosti v dávkach a obecných ťarchách žiadneho obťažiť a ukrivdiť nechcem, ano i na odvrátenie každej od obce škody a neprávosti bedlivo pozorovať a tak v tejto mojej službe, vo všetkých príhodách poslušným, usilovným, verným a svedomitým sluhom byť sľubujem. Tak mi Pán Boh pomáhaj. Blahoslavená Panna Mária a všetci boží svätí.“

Dôležitá povinnosť richtára bolo vedenie obecných účtov, opatrovanie dôležitých dokumentov, pečate a erbu, richtárskej reťaze, ktorou sa merali vo Vavrečke polia pri predaji, kúpe a dedení.

V tomto období sa zaviedla tereziánska regulácia. Táto bola následkom osvietenského absolutizmu Márie Terézie a Jozefa II. Najdôležitejšou časťou bolo zavedenie tereziánskeho urbára v každej obci. Jeho úlohou bolo nastoliť pomer medzi dávkami poddaných  a  rozsahom pôdy, ktorú  mali v užívaní. Uskutočnil sa prieskum skutočného stavu. Súpis mal ukázať, aké je rozvrstvenie obyvateľov, ktorí sa vtedy delili na večných poddaných - nevoľníkov  a poddaných, ktorí sa mohli sťahovať, zároveň dal súpis informácie o kvalite pôdy, jej bonite o opustenej pôde a podobne. Na základe súpisu sa urobila klasifikácia obcí, od toho sa odvíjali povinnosti obce. Poddaný, ktorému patril sedliacky grunt musel slúžiť každý týždeň s dvoma kusmi dobytka, s vozom. Celý deň znamenal od východu slnka do jeho západu. Presné pravidlá mali vypočítané aj poddaní, ktorí boli menej majetní. Poddaný bol povinný vykonať  každoročne jednu ďalekú cestu s vozom, furmanka nesmela presahovať dva dni. Poddaný, ktorý mal dom, bol povinný platiť svojmu zemepánovi každoročne jeden zlatý, dve kurence, dvoch kapúnov, dvanásť vajec, jednu holbu topeného masla. Poddaní ale mohli slobodne obchodovať s tabakom, medom, voskom, maslom, ľanom, konope a inými hospodárskymi produktmi.  Práve na tomto základe sa z Vavrečky stala významná plátennícka dedina. Tereziánsky urbár ale nariadil aj ako sa majú poddaní správať a aké tresty ich čakajú za porušenie. Napr. za kliatie a rúhanie do diabla dostal dospelý muž 12 palíc, žena alebo dievka 2 rany korbáčom, chlapec alebo dievča 12 rán prútom. Ak sa previnenie opakovalo, trest sa zdvojnásobil. Bolo zakázané po 22. hodine sa stretávať a chodiť po dedine. Urbár tiež zakazoval krčmárom nalievať pred svätou omšou, počas bohoslužieb a večer po 21. hodine. Dedina mala v tom čase 310 obyvateľov hospodáriacich na siedmich raliach.

V druhej polovici 18. storočia narastala medzi panstvom a obcami administratíva. Vzhľadom na to, že mnohí richtári nevedeli dobre písať, používali sa ako legitimácia richtára pečate. Pečaťou označený doklad mal hodnovernosť. Vo Vavrečke používali pečať, v ktorej obraze bola labuť s troma šípmi v zobáku. Labuť je aj v súčasnosti znakom Vavrečky, odchýlky od pôvodnej predlohy sa dajú vysvetliť častými požiarmi v obci, nová pečať sa vyrobila už s odchýlkami.

19. storočie

V roku 1828 sa konal súpis domov a hospodárskych stavieb. V tomto roku bolo v obci 100 domov, z toho 3 želiarske, 95 patrilo gazdom. Želiari vlastnili len dom bez poľa. Gazdovia vlastnili pôdu, podľa rozmeru sa cenil ich majetok. Pôda sa merala v jutrách, jedno jutro malo 0,575 ha. Najrozšírenejšie mená boli: Kubic, Janol, Janotík, Hoľmík, Holub, Hrkeľ, Trabalík, Košťál, Turček, Bugan, Puvák, Smržík, Zanovit, Maťuga Duraj, Dendis, Matkulčík, Hvolka, Holma, Krivda, Šimoradík, Bombek, Puchel, Jančiga, Barborák, Ucháľ, Bronerský, Grebáč, Brčák, Horváth, Sivoň, Kršák, Čiernik, Kolena, Belák, Mišudík, Žuffa, Kofrit.

Tabuľka obyvateľov a domov vo vybratých rokoch:

Roky                              1828   1869   1880   1890   1900   1910  

Obyvatelia                       611     479     268     458     503     529

Domy                               100      90       31        92      99      106

Podľa tabuľky je možné usúdiť ako klesal a stúpal počet obyvateľov vo Vavrečke následkom úrody, neúrody, požiarov ap. Napr. v roku 1813, bola hrozná povodeň, utopilo sa veľa obyvateľov, veľká voda odniesla domy i hospodárske budovy i s domácimi zvieratami. 27.júla 1824 zasiahol obec ľadovec s víchricou. Zničená bola celá úroda. V obci nastal hladomor. V roku 1880 postihol obec veľký požiar. Zhorelo 16 domov spolu s gazdovskými staviskami. V obci v roku 1866 opäť horelo. Obec sa dostala do katastrofálnej situácie, obec sa o pomoc obrátila až na panovníka, ktorý poslal pre obec finančný dar. Obec Vavrečka sa pripojila k prosbe ostatných oravských obcí, žiadajúcich panovníka o zníženie urbárskych  poddanských povinností pre veľkú chudobu.

V roku 1860 bol upravený vzťah  medzi  obyvateľmi obce a hradným panstvom urbárskou dohodou. Hospodárenia v lese sa ujal novovytvorený spolok urbarialistov, ktorý v ďalších  rokoch významnou  mierou prispieval na stavbu všetkých dôležitejších objektov v obci. Od roku 1871 patrila Vavrečka do Obvodného notárskeho úradu v Lokci, hoci matrika a farnosť bola pre Vavrečku v Námestove. Predstavenstvo obce sa v tom čase skladalo z richtára, podrichtára / pokladníka/, 1 prísažného, notára, obecného tútora a okolného lekára. Do predstavenstva obce nemohol byť zvolený kňaz, učiteľ, štátny a stoličný úradník a krčmár. Obecný výbor sa schádzal najmenej  dvakrát ročne – na jar a na jeseň. Výbor rozhodoval o vnútorných veciach obce a tiež vytváral pravidlá  verejného života. Disponoval obecným majetkom, zostavoval a schvaľoval obecný rozpočet, určoval poplatky, staral sa o obecné cesty, o verejné dane, kontroloval dodržiavanie požiarnych poriadkov. Richtár administratívne zastupoval obec, mal v rukách pečiatku, s notárom podpisovali všetky listiny, predsedal výboru, zabezpečoval vykonanie všetkých nariadení, staral sa o obecný majetok. Boženíci /prísažní/ vykonávali povinnosti podľa úprav richtára a notára. Dôležitá bola aj funkcia notára, v tom čase musel vedieť po maďarsky. Viedol administratívne záležitosti obce, bol obecným zapisovateľom, dával rady všetkým stránkam, ktoré sa naňho obrátili. Obec mala aj obecného sluhu, ktorý sa staral o úradnú miestnosť, nosil predvolania, ústne pozýval, alebo vybubnoval pozvania, oznamy. Obec mala aj nočného vartáša.

20. storočie

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia mali všetky obce hornej Oravy mnohé problémy, ktoré súviseli s hospodárskym zaostávaním Oravy. Rozvoj textilnej výroby v iných oblastiach monarchie, hlavne v Čechách spôsobil na Orave krízu vo výrobe plátna. Silná konkurencia spôsobila postupný zánik pláteníctva.  Dvadsiate storočie charakterizovali veľké vojny, ktorých následky postihli aj Vavrečku. Najťažšie boli roky 1917 a 1918. Polia boli zle obrobené, úroda klesala. Ľudia boli vysilení, často chorľaveli. Známa španielska chrípka si vo Vavrečke vyžiadala veľa obetí.

28.10.1918 vznikla samostatná Česko-slovenská republika. Dôležitou zmenou po roku 1918 bolo používanie slovenčiny ako spisovného jazyka. K správe obce ku zmenám nedošlo.

V obci v tom čase mali zastúpenie rôzne remeselné činnosti. Najrozšírenejšie boli obchodné živnosti: obchod s maslom a vajíčkami, obchod s hydinou, obchod s ovocím a zeleninou, remenár, stolár, pekár, obchod so strižným tovarom, železný tovar, obchod so súknom a šatstvom, mäsiarska živnosť, pohostinstvo, obuvníctvo, kováč ai.  Po prvej svetovej vojne bolo potrebné množstvo dreva na výstavbu. Drevo sa vyvážalo aj do zahraničia. Na Orave sa vystavalo viacero drevospracujúcich podnikov. Vo Vavrečke postavil v roku 1922 pílu Matej Duraj na parný pohon. Píla však pracovala iba rok. Dňa 10.11.1924 prepukol v noci požiar, ktorý celú stavbu aj s vybavením zničil. V 30-tych rokoch vzniknutá hospodárska kríza mala za následok vysťahovalectvo. Aj napriek ťažkým podmienkam a pomerne vysokej úmrtnosti detí, počet obyvateľov narastal. Ukazuje to aj demografický vývoj po roku 1920:

roky                       1920        1930       1942       1950

obyvatelia               476          556         660         633

domy                       106          118         118        118

V 40-tych rokoch bol upravený a zregulovaný potok, ktorý robil pri väčších dažďoch obyvateľom nemalé problémy. V roku 1924 bola veľká povodeň, ktorá zničila cestu i úrodu. Voda odniesla aj množstvo pripraveného dreva, ktoré mali gazdovia pri domoch.

V roku 1938 bol v obci zavedený prvý telefón do domu Štefana Smržíka.

Vojnové roky 1939-1945 priniesli do obce opäť problémy v nedostatku osív, umelých hnojív, čo malo za následok slabú úrodu. To malo za následok zníženie stavu hospodárskych zvierat. V roku 1943 sa robila v obci elektrifikácia. Zavedenie elektrickej energie pozitívne ovplyvnilo život obyvateľov Vavrečky. Druhá svetová vojna zasiahla do života Vavrečky hlavne v roku 1944. Obyvatelia museli nemeckej armáde odovzdávať seno, slamu, dobytok, kone, hydinu. Každý občan vo veku od 18 do 55 rokov sa musel povinne zúčastňovať na opevňovacích prácach. Počas Veľkej noci bolo bombardované neďaleké Námestovo, obyvatelia sa poskrývali do pivníc a niektorí sa schovali v horách.

Po skončení vojny sa život obyvateľov začal vracať do normálnych koľají.

V roku 1945 vznikol vo Vavrečke Miestny národný výbor.

Väčšina obyvateľstva aj po vojne nachádzala obživu hlavne v poľnohospodárstve. Problém robila hlavne veľká zamokrenosť pôdy a jej rozdrobenosť. Komasácia sa aj na viaceré žiadosti neuskutočnila pre nedostatok financií. Všetky obce, teda aj Vavrečka mala povinnosť odovzdávať každoročne povinné dávky. Napríklad na rok 1949 bol rozpis dávok nasledovný: 21 275 kg živej váhy hovädzieho dobytka, 8 442 kg jačmeňa a 520 kg ovsa. V obci bola zriadená vyživovacia komisia, ktorá dôsledne kontrolovala plnenie dávok. Popri hospodárení  na poli sa obyvatelia živili privyrábaním pri rôznych príležitostných prácach. V 50-tych rokoch sa zamestnávali na stavbe cesty Námestovo – Vavrečka, na stavbe Oravskej priehrady, pri rúbaní lesov a doprave dreva. V tomto období sa vo Vavrečke agitovalo do Jednotného roľníckeho družstva. V roku 1960 podpísalo vstup takmer 50% roľníkov. Súkromne zostalo hospodáriť 42 roľníkov.  

V 60-tych rokoch bola v obci zriadená Osvetová beseda. Na kultúrne účely bola upravená miestnosť na MNV, bolo pristavené javisko, lebo v obci sa obnovila tradícia  ochotníckeho divadla, tiež sa začali premietať filmy.

V rokoch  1961-1963 bol postavený miestny rozhlas, bola rozšírená elektrická sieť, ukončená výstavba požiarnej zbrojnice, opravená budova Miestneho národného výboru, vybudované mosty cez potok k budove MNV, škole, kostolu. Bola vybudovaná nová cesta ku Jednotnému roľníckemu družstvu. V obci bola otvorená materská  škola. V nasledujúcich rokoch sa pracovalo na budovaní vodovodu, rozrástla sa individuálna bytová výstavba.

V sedemdesiatych rokoch bola postavená družstevná bytovka, postavil sa Závod výpočtovej techniky, rozšírila sa elektrická sieť k novým domom, bol vybudovaný park v strede obce. V tomto období bol predsedom MNV Roman Trabalka, volených bolo 23 poslancov.

V obci bolo vybudovaných 35 nových domov, začala sa výstavba novej školy, družiny spolu so školskými bytmi, ktoré boli dokončené v roku 1983, rozšíril sa areál Telovýchovnej jednoty.

V roku 1980 sa uskutočnilo sčítanie ľudu, vo Vavrečke bolo 885 obyvateľov, 230 domov.

Vo voľbách v roku 1981 sa predsedom MNV stal Pavol Holmík, volených bolo 23 poslancov. Obec zaznamenala v tomto období rozmach výstavby rodinných domov. Postavil sa Dom smútku. Pri MNV pracovala Miestna prevádzka MNV, ktorá poskytovala služby obyvateľom, pracovala na výstavbe a údržbe miestnych komunikácií, na výstavbe detského ihriska.